Radosť – ranná káva, nad ňou cigaretový dym. Báseň v nej ako loďka pláva a slovo horí s cigaretou pilo by, no nemá s kým.

V korunách stromov koncert vtákov. Starci nezabudli na mladosť. Doma vyzliekajú svoje babky a stúpajú k vrcholu. Každá jeseň nemusí mať alzhaimera.

Na sporáku tancuje plameň , v objatí vodu zohrieva To vášnivé Let´s Dance. Pohár na stole závidí ladné pohyby. Flirtoval s limonádou, v láske sa platí za chyby. Na stole kvety šepocu poháru, bol nambrvan. Dostal ju. Na stole smútok vanie do zvláštnej depresie. Krehká je duša pohára uprostred stola. Láska ako z románu. Žiaľ iba bola.

V MacDonalde ti kúpim Ameriku. V čiernom Cadillacu príde večer zahľadený do teba. Rozžiari tvoje oči, pláva v nich kalifornské nebo. Ty uveríš, že ťa milujem viac ako Obama svoje prezidenské kreslo. Pochopíš veci dávno nepoznané. Nepotopí ich ani Titanic, keď more dotýka sa tvojich brehov a tak šialene nám špliecha na maják.

Stromy píšu listy do jesene – to tajomstvo exlibris, ktoré žiadny poštár nenosí. Adresa bez mena. Slová i zámená. Jeseň je podstatná. Vidieť ju zďaleka. Zem puká ako srdce básnika. Tráva je na fosfor bohatá. Sype svetlo z rukáva. Jeseň smutne šialená – tá dáma s noblesou, nesie sa na hradskú. Ktosi sa oprel o vietor a myslí na lásku.

Na stole sviečka zlomená v plameni. Je mrazivé ticho po daždi. Staručká jeseň píše listy do chladného večera. Stmieva sa. Na oknách skrehnuté ruže sklonené do šera. Príbeh zhasína. Vizbe je ticho, akoby sviečku uťal kat. Je mrazivé ticho po daždi, tak akurát.

Skladám tvoj úsmev ako puzzle pre dve dlane, jeden dych. Stratený v mozaike očí, v ktorých som sa utopil padám do tmy . Noc bliká. Tak si, existuješ. Moje srdce si zvyká na princíp jednoduchej matematiky, že jedna a jedna dáva pár. Ostatné je pasé. Keď zajtra zaklopeš na dvere a vášeň spustí rolety. Ten pár budeme tvoriť ja a ty.

Mladučká jar nosí hlboký výstrih a zmysluplné tangáče. Roztopašný vietor, v ktorom sa krv búri, všíma si túto krásu, až Amor sa rozplače Rozpálený na asfalt čierny, apríl túži milovať túži byť verný. Nad mestom dvíhajú deň k slnku vtáky. Do poslednej iskry zhorieť a srdce mať ako Nagasaki, Milovať a opäť povstať z popola. Rozdúchať túžby z pahreby. […]

Spálená ruža na popol. Večer sa spúšťa ako divadlo za oponou. Noc spí v prístave. More je večný básnik, keď kladieš verše na vodu. Obraz plný búrky rozprávajúcej sa s vlnami. Stačí sa nadýchnuť. Stáť pevne na zemi a uveriť, že každá rozprávka má svojho Malého princa.

– A to mi vravíš, až teraz? – Jozef buchol päsťou po stole. Vykročil k dverám a už ho nebolo. Strácal sa v labyrinte sídliska. Cítil sa strašne, musí, jednoducho musí ho nájsť. Ženy sú rajom i peklom pre mužov zároveň. Zaliala ho horúčava, mal pocit akoby horel. Kráčal hore po schodoch do rodičovského domu, bol rád, že je konečne sám. Bože ! […]