Keď prehovorí básnik

Pravdu tú neodstavíš ako čaj zo sporáka. Poludnie horúce tak, že sa myšlienky tavia v hlave. Môj osud je rola, ktorú hrám. Netlieska mi síce nik, dobré sa však dvakrát vráti a zlo ako brázda pošliapaná blatom vyschne skôr ako sa pole skláti a zhorí na popol. Hádzať perly sviniam , keď majú zlaté zuby sa neoplatí. Tú zver nosí svet neúrekom. A tak po novom. Svet je […]

je čakanie na Godota a les v obývačke smaragdová tapeta na stene, ktorá si bieli spomienky na sympatického maliara so štetcom v ruke. Vymalovaný byt, čistý ako tvoja nevinnosť. Izba je okrúhly stôl, bez tvojej neprítomnosti a deň trhací kalendár, keď čakám, kedy prídeš a povieš: -Návrat sú cesty, z ktorých vždy objavím ôsmy svetadiel na tvojich rukách, ktorý […]

Otčenáš, ktorý si na nebesiach, odpusť nám, že chlasceme v bare, vždy a neustále. Nezbav nás nikdy od alkoholu. Odpusť nám naše hriechy, na večné veky, ako my odpúšťame svojim neprajníkom, ktorí dodržujú režim pitný, s pohár minerálky v ruke. Nikdy nedopusť, aby nám pečeň stvrdla na cirhózu a iné kamene, zbav nás od zlého. A nech na stole máme dostatok […]

/ mame / Rozmieňaš svoje srdce na drobné. Si v ustavičnom pohybe ako kurz dolára. Tvoja cena je istá. Videl som v tvojich očiach plakať Sarajevo. Ver, noc bola viac než hmlistá. V smútku tvojho zraku videl som kľačať Krista. Si ku každému dobrá ako k rodnej zemi starkine dlane. Vystri tú svoju. A dám ti za ne bezpečie, istotu, ba i viac . Som tvoj syn. A na to nestačí […]

Vietor so šálom okolo krku. Zvláštne. Akosi mu je zima. Deň zhasína svoje sviece. Noc o vločkách sníva, ako ja o tvojich rukách, mama. Viem to sa stáva, keď sa ľad láme napoly a to, čo zo srdca pramení – slovo, ktoré raní, nájdem v kameni…, V tej chvíli sa stmieva, hlboko, hlboko. Ruže zovrú lupene, ten zvláštny taj, nevydajú svoju krásu, tak sa maj. Tie dni […]

Jeseň vyhodená na ulici, zima jej bieli slzy od bolesti. To je, keď zostarneš, ostanú ti iba fotokópie rodokmeňu, ktorým nik neverí, pár vrások do čela a pocit, že si nepotrebný. Iba chudobné vetvy, ktoré jeseň pohládzala vánkom, stali sa natrvalo stánkom osamelých vtákov, čo zobú z nich dnes ráno biely srieň.

Za oknom hrá hipisácka jeseň. Dážď bubnuje ako starý, dobrý, Ringo Starr. Sedím a spomínam na rok tisíc deväťsto osemdesiat, keď zabili Lennona. Napnutý ako struna na gitare, prijal som túto správu a pýtal sa Boha, kde je Jeho spravodlivosť. On iba chytil do ruky gitaru a spieval do noci nesmrteľné Yesterday.

Unavené slnko zapína večer na zips. Myšlienky utekajú hore schodami. Stačí stisnúť kľučku a vojsť. Azúrová obloha už drieme na streche nášho domu. Akosi horím – rozpáľ ma prosím do poslednej lightky, len sa nestrať ako dym. Vášeň klope na dvere. Čas beží svoj maratón. My sme tí víťazi, ktorí preťali cieľovú pásku k vrchol.

Z vešiaka zvesíš zapletené leto do vrkočov. Zaštepíš slnko, jablone budú rodiť cisárskym rezom Newtonove jablká. Tak veľa a predsa málo stačí. Tie letné rána s tebou bez teba. Hodiny na stene pretekajú s časom. Zvláštny to beh na dlhé trate. Ani víťaz, ani porazený. Pod oknami hadí sa deň. Má zvláštnu chuť, má vôňu ženy.

Pri plameni sviečky ruže taja dych. Večer zhasína naším príbehom. Dať bodku za všetkým. Čakať kým veta bude holá, a bolesť s nádychom rozlúčky. Sú chvíle – tie nepotrebujú slová, keď láska zrádza potichúčky. Ráno na stole spadnuté lupene. Dlane viac nespoznajú objatia. Slzy, v ktorých sa láme bolesť sa k svojmu prameňu nevrátia.