Mladučká jar nosí hlboký výstrih a zmysluplné tangáče. Roztopašný vietor, v ktorom sa krv búri, všíma si túto krásu, až Amor sa rozplače Rozpálený na asfalt čierny, apríl túži milovať túži byť verný. Nad mestom dvíhajú deň k slnku vtáky. Do poslednej iskry zhorieť a srdce mať ako Nagasaki, Milovať a opäť povstať z popola. Rozdúchať túžby z pahreby. […]

Spálená ruža na popol. Večer sa spúšťa ako divadlo za oponou. Noc spí v prístave. More je večný básnik, keď kladieš verše na vodu. Obraz plný búrky rozprávajúcej sa s vlnami. Stačí sa nadýchnuť. Stáť pevne na zemi a uveriť, že každá rozprávka má svojho Malého princa.

– A to mi vravíš, až teraz? – Jozef buchol päsťou po stole. Vykročil k dverám a už ho nebolo. Strácal sa v labyrinte sídliska. Cítil sa strašne, musí, jednoducho musí ho nájsť. Ženy sú rajom i peklom pre mužov zároveň. Zaliala ho horúčava, mal pocit akoby horel. Kráčal hore po schodoch do rodičovského domu, bol rád, že je konečne sám. Bože ! […]

Nebo trápi smäd. Prší neustále. Spustený je čierny zamat k večeru. Kvapky sú ako decká hravé a dážď je ako šitý na mieru. Občas sa zdvihnú mračná, ženú sa ako cestujúci z rýchlika. Zem hlce vodu – je tak lačná. Prišla búrka, len žiadna panika. Po búrke príde slnko nové, opäť zohreje lúčmi zem. Znova bude teplý máj. A mesiac vykúpaný v nove zohreje […]

Kde sa vzala tá riava osamelých vtákov? Do obilia vchádza žlté ráno pomaly. To je tá pieseň Božia v speve vtákov, ktoré ma k tebe drahá priviali. Boh nemúti čisté vody. Chce čítať súzvuk z našich pier. Pozriem sa z okna, On povie. Dávam ti lásku, tak ju ber, tak ju ber. Len ju nezraď! Vždy si ju chráň! Keď z neba zazrieš kvapky, to slzami ďakuje ti moja stráň.

Je všade a má krídla, zhasína večer jediným slovom. Básnik do pamäti vkladá svoj deň. Báseň je jeho modlitbou, nosí ju v srdci, vždy v ňom večné svitá Ruža vo váze už spí, je tichým večerom nerozvitá. Papier od úžasu biely, a to je príbeh celý.

Leto surfuje na vode. Sme vlastnému detstvu na stope s tajomstvom detským hier, na dotyk rán, ktoré zahojí čas, tak dávno stratený. Iba piesok do očí a kameň hodený do vody. Dva roky prázdnin Jula Verna, o ktorých sme snívali. Horúci jún sadá nám na pery. Stratili sme kľúč k detstvu. Kto nám dnes uverí?

Cez okno rýchlika tma pretína unavené svetlo. V kupé oproti sedí žena s úsmevom ako sen. Má bolero v očiach – vo vlasoch včerajšie ráno rozmenené na báseň. Večer sa náhli na konečnú. Žena je ako obrázok na reklamu Súmrak si svieti zápalkami. Hviezdy?Tie nikdy neklamú. Všetko sa so mnou zmieta. Vystúpim. a zhasnem ako cigareta.