Keď prehovorí básnik

– A to mi vravíš, až teraz? –

Jozef  buchol päsťou po  stole. Vykročil k dverám a už ho nebolo. Strácal sa

v labyrinte sídliska. Cítil sa strašne, musí, jednoducho musí ho nájsť. Ženy sú rajom i peklom pre mužov zároveň. Zaliala ho horúčava, mal pocit akoby horel. Kráčal hore po schodoch do rodičovského domu, bol rád, že je konečne sám. Bože ! Spomenul si na ňu. Koľko jej ešte zostáva ? A jej matka jej mu povie len tak, akoby  povedala, že je  upršaný deň.

– Laura, nie je tvoja dcéra. –

Ráno sa vybral do nemocnice. Výťahom sa vyniesol na druhé poschodie. Onkologické oddelenie, ktorým kráčal mu  pripomínalo matku, zomrela na rakovinu. Keď mu vydýchla v náručí, povedal si tento scenár sa viac nesmie zopakovať. Pot mu stekal po čele. Vošiel do Laurinej izby, sedela  na posteli celá bezduchá, bez jediného úsmevu, ani nevnímala jeho  prítomnosť. Pozerala úplne inam, chcela byť v tej chvíli neviditeľná. Položil  na stôl tašku s ovocím, ale predsa len sa otočila k nemu.

– Oci ostrihali mi vlasy. –

Oci, ako krásne to znie z detských úst. Ako jej však povedať  pravdu?

– Aj tak si krásna. – povzbudil Lauru. Opierala sa o vankúš a celá bledá ako stena, strácala sa mu  pred očami. To hádam nie je ani Laura, to usmiate a šťastné dievčatko. Čo jej má povedať?Je chápavá, vie na čom je. To je na to najhoršie.

– Doniesol som ti ovocie. –

Laura sa na jablká ani nepozrela, iba žalostne dodala.

– Chcem ísť domov. –

Prídeš skoro uvidíš. –

– Bude všetko tak, ako inokedy. –

– Ty,  to mu veríš ? – prekvapila ho otázkou, ktorú nečakala. Do izby vošiel primár, muž v stredných rokoch s obrovskom charizmou pomôcť bezbranným deťom. Okuliare, krátky strih vlasov a biely plášť s rukami vo vrecku. To bol primár Richard Líška, pre mnohé deti posledná záchrana.

– Dobrý deň pán Krolák. – Môžete na slovíčko? –

– Samozrejme. –

– Poďme radšej do mojej pracovne. –

– Hneď prídem Laurinka – vyhrklo z Jozefa.

Celou cestou do primárskej izby obaja mlčali.

– Vstúpte. – uvítal Jozefa do svojej pracovne.

– Sadnite si prosím. –

– Laurinke treba transplantovať kostnú dreň.-

– Mohli by ste byť vhodný darca. –

Jozefovi sa zakrútila hlava .Dnes je to naňho priveľa.

– Žiaľ, nie som jej otec. –

To bola prisilná káva i pre primára. Nejaké riešenie sa musí nájsť. Musí.

-Je nutné nájsť jej otca.-

– Áno rozumiem. – reagoval Jozef.

Sklonil hlavu, bolo mu nepríjemne. Bože!  Za čo ma tresceš. Vyšiel von z primárskej izby, ani nevedel ako. Srdce mu zovieral úzkostný pocit, nedokázal sa ho zbaviť. Vošiel do izby, v okamihu skríkol.

– Lauráá. –

– Niééé. Niééé. –

Rozbehol sa k nej, mala hlavu otočenú k dverám a privreté oči. Podišiel k posteli, už nedýchala. Strhol si zlatý krížik z krku a vložil ho jej do dlane.

– Budeš ho potrebovať. – prihováral sa jej, akoby len spala. Už nič viac pre ňu nemohol spraviť. Do izby vošla sestra s táckou na lieky. Jozef sa otočil k nej .

– Laura nám práve navždy odišla. – a rozplakal sa.