Keď prehovorí básnik

Nebo trápi smäd. Prší neustále. Spustený je čierny zamat k večeru. Kvapky sú ako decká hravé a dážď je ako šitý na mieru. Občas sa zdvihnú mračná, ženú sa ako cestujúci z rýchlika. Zem hlce vodu – je tak lačná. Prišla búrka, len žiadna panika. Po búrke príde slnko nové, opäť zohreje lúčmi zem. Znova bude teplý máj. A mesiac vykúpaný v nove zohreje […]

Kde sa vzala tá riava osamelých vtákov? Do obilia vchádza žlté ráno pomaly. To je tá pieseň Božia v speve vtákov, ktoré ma k tebe drahá priviali. Boh nemúti čisté vody. Chce čítať súzvuk z našich pier. Pozriem sa z okna, On povie. Dávam ti lásku, tak ju ber, tak ju ber. Len ju nezraď! Vždy si ju chráň! Keď z neba zazrieš kvapky, to slzami ďakuje ti moja stráň.

Je všade a má krídla, zhasína večer jediným slovom. Básnik do pamäti vkladá svoj deň. Báseň je jeho modlitbou, nosí ju v srdci, vždy v ňom večné svitá Ruža vo váze už spí, je tichým večerom nerozvitá. Papier od úžasu biely, a to je príbeh celý.

Leto surfuje na vode. Sme vlastnému detstvu na stope s tajomstvom detským hier, na dotyk rán, ktoré zahojí čas, tak dávno stratený. Iba piesok do očí a kameň hodený do vody. Dva roky prázdnin Jula Verna, o ktorých sme snívali. Horúci jún sadá nám na pery. Stratili sme kľúč k detstvu. Kto nám dnes uverí?

Cez okno rýchlika tma pretína unavené svetlo. V kupé oproti sedí žena s úsmevom ako sen. Má bolero v očiach – vo vlasoch včerajšie ráno rozmenené na báseň. Večer sa náhli na konečnú. Žena je ako obrázok na reklamu Súmrak si svieti zápalkami. Hviezdy?Tie nikdy neklamú. Všetko sa so mnou zmieta. Vystúpim. a zhasnem ako cigareta.

Poludnie je trblietavý peniaz, za ktorý si nebo v tvojich očiach nekúpim. Leto hniezdi v korunách stromov. Len ja zavesený na počítači, resetujem svoje myšlienky na teba. V izbe ticho kráča po špičkách, až mám z toho strach. Samota brúsi svoju nekonečnú daň. Až dorazím tento deň, vypnem sa. Bude to všetko v rámci programu. A ja nabitý energiou Energizer, rozhýbem deň […]

Rozhojdám spomienky vo vetre. Jeseň už zúri na vlnách. Do šálky čaju pridám ukradnutý mesiac. Chýba mi jeho lúč. Nebo, tú večnú galériu Boh nikdy nevydraží na aukcii. Všetko je umenie Jeseň , v ktorej sa dážď bozkáva s kvapkami, noc vyzlečená z tmy, kráčajúca k ránu. V básni prebúdza sa deň. Svitá konečne.

Noc bičuje nebo, ktosi je za oknami sám. Polnočné slová, tie perly pre báseň. Spieva v nich zvon Bezbrehé nebo povstáva. Som celý z toho na popol. A naše rána? Sú tvoje oči pre pieseň.

Počúvam ako vietor pradie poéziu zjemných pavučín. V sieti rozhojdané slnko stúpa na Olymp, zažína nebo slovom pre tvoje dlane. Dopijem šálku kávy. Vylejem sa zo spomienok a pochopím každý tvoj breh. Za oknami svitá. Ruže sú bližšie k slnku s vôňou pre teba. Stačí škrtnúť a pochopíš.