Unavené slnko zapína večer na zips. Myšlienky utekajú hore schodami. Stačí stisnúť kľučku a vojsť. Azúrová obloha už drieme na streche nášho domu. Akosi horím – rozpáľ ma prosím do poslednej lightky, len sa nestrať ako dym. Vášeň klope na dvere. Čas beží svoj maratón. My sme tí víťazi, ktorí preťali cieľovú pásku k vrchol.

Z vešiaka zvesíš zapletené leto do vrkočov. Zaštepíš slnko, jablone budú rodiť cisárskym rezom Newtonove jablká. Tak veľa a predsa málo stačí. Tie letné rána s tebou bez teba. Hodiny na stene pretekajú s časom. Zvláštny to beh na dlhé trate. Ani víťaz, ani porazený. Pod oknami hadí sa deň. Má zvláštnu chuť, má vôňu ženy.

Pri plameni sviečky ruže taja dych. Večer zhasína naším príbehom. Dať bodku za všetkým. Čakať kým veta bude holá, a bolesť s nádychom rozlúčky. Sú chvíle – tie nepotrebujú slová, keď láska zrádza potichúčky. Ráno na stole spadnuté lupene. Dlane viac nespoznajú objatia. Slzy, v ktorých sa láme bolesť sa k svojmu prameňu nevrátia.

Radosť – ranná káva, nad ňou cigaretový dym. Báseň v nej ako loďka pláva a slovo horí s cigaretou pilo by, no nemá s kým.

V korunách stromov koncert vtákov. Starci nezabudli na mladosť. Doma vyzliekajú svoje babky a stúpajú k vrcholu. Každá jeseň nemusí mať alzhaimera.

Na sporáku tancuje plameň , v objatí vodu zohrieva To vášnivé Let´s Dance. Pohár na stole závidí ladné pohyby. Flirtoval s limonádou, v láske sa platí za chyby. Na stole kvety šepocu poháru, bol nambrvan. Dostal ju. Na stole smútok vanie do zvláštnej depresie. Krehká je duša pohára uprostred stola. Láska ako z románu. Žiaľ iba bola.

V MacDonalde ti kúpim Ameriku. V čiernom Cadillacu príde večer zahľadený do teba. Rozžiari tvoje oči, pláva v nich kalifornské nebo. Ty uveríš, že ťa milujem viac ako Obama svoje prezidenské kreslo. Pochopíš veci dávno nepoznané. Nepotopí ich ani Titanic, keď more dotýka sa tvojich brehov a tak šialene nám špliecha na maják.

Stromy píšu listy do jesene – to tajomstvo exlibris, ktoré žiadny poštár nenosí. Adresa bez mena. Slová i zámená. Jeseň je podstatná. Vidieť ju zďaleka. Zem puká ako srdce básnika. Tráva je na fosfor bohatá. Sype svetlo z rukáva. Jeseň smutne šialená – tá dáma s noblesou, nesie sa na hradskú. Ktosi sa oprel o vietor a myslí na lásku.

Na stole sviečka zlomená v plameni. Je mrazivé ticho po daždi. Staručká jeseň píše listy do chladného večera. Stmieva sa. Na oknách skrehnuté ruže sklonené do šera. Príbeh zhasína. Vizbe je ticho, akoby sviečku uťal kat. Je mrazivé ticho po daždi, tak akurát.

Skladám tvoj úsmev ako puzzle pre dve dlane, jeden dych. Stratený v mozaike očí, v ktorých som sa utopil padám do tmy . Noc bliká. Tak si, existuješ. Moje srdce si zvyká na princíp jednoduchej matematiky, že jedna a jedna dáva pár. Ostatné je pasé. Keď zajtra zaklopeš na dvere a vášeň spustí rolety. Ten pár budeme tvoriť ja a ty.