Poludnie je trblietavý peniaz, za ktorý si nebo v tvojich očiach nekúpim. Leto hniezdi v korunách stromov. Len ja zavesený na počítači, resetujem svoje myšlienky na teba. V izbe ticho kráča po špičkách, až mám z toho strach. Samota brúsi svoju nekonečnú daň. Až dorazím tento deň, vypnem sa. Bude to všetko v rámci programu. A ja nabitý energiou Energizer, rozhýbem deň […]

Rozhojdám spomienky vo vetre. Jeseň už zúri na vlnách. Do šálky čaju pridám ukradnutý mesiac. Chýba mi jeho lúč. Nebo, tú večnú galériu Boh nikdy nevydraží na aukcii. Všetko je umenie Jeseň , v ktorej sa dážď bozkáva s kvapkami, noc vyzlečená z tmy, kráčajúca k ránu. V básni prebúdza sa deň. Svitá konečne.

Noc bičuje nebo, ktosi je za oknami sám. Polnočné slová, tie perly pre báseň. Spieva v nich zvon Bezbrehé nebo povstáva. Som celý z toho na popol. A naše rána? Sú tvoje oči pre pieseň.

Počúvam ako vietor pradie poéziu zjemných pavučín. V sieti rozhojdané slnko stúpa na Olymp, zažína nebo slovom pre tvoje dlane. Dopijem šálku kávy. Vylejem sa zo spomienok a pochopím každý tvoj breh. Za oknami svitá. Ruže sú bližšie k slnku s vôňou pre teba. Stačí škrtnúť a pochopíš.